Kde bolo, tam bolo, za siedmimi obrovskými borovicami a tromi mraveniskami, na tichej lesnej ulici plnej voňavých kvetov, bývala krásna víla Medovláska. Jej domček postavený z kvetných lupienkov a šiškových šupiniek sa ukrýval medzi krivolakými koreňmi starého košatého duba, učupený pod starou ohnutou borievkou. Pred zvedavými očami ľudí ho chránili husté trsy tráv a lesných kvetín. Medovláska totiž nebola len taká hocijaká víla, ale ako to už chodí, bola čarovná. Domček však nemala plný kadejakých fľaštičiek, odvarov a elixírov, ba dokonca ani čarovnú paličku ako iné víly nemala. Ona rozdávala všetkým živým bytostiam lásku, úsmev a pohladenie.

Jedného dňa sa prechádzala pomedzi domy v blízkom mestečku, po jej obľúbenej štvrti. Rada sem chodievala, pretože paničky sa tu mimoriadne dobre starali o svoje záhradky, všade kvitlo veľa kvetín, okolo ktorých poletovali bzučiace včielky a čmeliaky. Medovláska všetky kvietky pozdravila, ovoňala a radostná okolo nich tancovala. Kvietky sa za ňou otáčali a mávali svojimi krásnymi hlávkami a sviežimi listami na pozdrav, včielky pobzukovali do tanca, chrobáčiky vykúkali zo škár a všade vôkol zrazu všetko žiarilo šťastím. Práve keď prechádzala okolo kamenného plota, sa jej zazdalo, že počuje tichučký plač. Zastala a načúvala, odkiaľ hlások vychádza. Za malým múrikom, pod bohato zakvitnutou pivonkou zbadala prikrčené smutné sandáliky, ako sa k sebe túlia so zvesenými remienkami a slzavými očkami pozerajú smerom ku vchodovým dverám neďalekého domčeka. Pristúpila k nim a milo sa spýtala:

„Drahé sandáliky, čo že ste také užialené? Prečo tak nariekate?“

Sandáliky na seba pozreli a ešte viac ohli smutné ústočká nadol. Svorne prehovorili:

„Sme smutné preto, lebo dievčatko, ktorému nás mamička kúpila, nás nechce. A sme zarmútené, lebo sa bojíme, že nás vrátia naspäť do obchodu a už si nás nikto nekúpi. A nebudeme mať komu chrániť a zdobiť nôžky. Aaach, sme celkom zbytočné sandáliky...“ horekovali. Medovláskina tvár sa na malinkú chvíľočku zachmúrila, no vzápätí jej na líčka opäť skočil láskavý úsmev. Jemne pohladkala sandáliky po ich uveličených hlávkach a vydala sa smerom ku dverám domčeka.

„Dorotka, prečo tie sandáliky nechceš nosiť, veď vonku už je teplučko. V teniskách sa ti budú nôžky potiť. Začneme nosiť šatočky, sukničky... k nim sa predsa nosia sandáliky a nie tenisky.“ začula Medovláska rozprávať mamičku dievčatka. Vykukla spoza rohu predsiene. Na schodíku sedelo trucovité dievčatko so založenými rukami a odutými peričkami. Na nosíku malo nasadené ružové okuliarky a krásne husté hnedé vlásky malo vyčesané do dvoch dlhých vrkočov.

„Lebo ich nechcem! A nechcem ani sukničky a šatočky!“ odseklo dievčatko a ešte viac našpúlilo gambičku.

„Ach, ty moje slniečko trucovité...“ povzdychla si mamička a nechala Dorotku sedieť na schodíku samú.

Ako tam tak dievčatko sedelo a pozeralo si na bosé prstíky, tanečným krokom prišla k nemu Medovláska. Dievča spozornelo a s prekvapeným výrazom v tvári, no stále trucovitým hlasom sa spýtalo:

„A ty si kto?!“

Víla prišla celkom k Dorotke, láskavo sa na ňu usmiala a povedala:

„Som víla Medovláska. Chceš niečo vidieť?“

Dorotka, ako najzvedavejšie dievčatko v celom šírom okolí ihneď zbystrila, očká jej zažiarili.

„A čo?“ spýtala sa so záujmom.

Medovláska svojou drobnou rúčkou chytila Dorotku za prst, druhú rúčku si priložila k svojim perám a silno si fúkla do dlane. Zrazu jej odtiaľ začali vyletovať drobulinké hviezdičky, krúžili okolo nich, najprv pomaličky a postupne rýchlejšie a rýchlejšie, až sa z nich urobil veľký vír, ktorý ich celkom pohltil. Dorotka s otvorenými ústami sledovala, čo sa to okolo nej deje a bola tým taká zaujatá, že si vôbec nevšimla, že sa celá razom zmenšila a teraz je presne taká drobulinká ako Medovláska. Víla roztvorila opäť dlaň, vyletelo ešte zopár hviezdičiek a tie obe dievčatká zdvihli do vzduchu, zakrútili sa s nimi a zmizli.

Dorotka sa nestihla ani počudovať a zrazu sa len ocitli v akejsi tmavej miestnosti plnej regálov so škatuľami. Netušila, kde by to tak asi mohli byť. Už už sa na to chcela opýtať Medovlásky, keď začula štrngot kľúčov a nejaké hlasy. Otvorili sa dvere a dnu vošli tety predavačky s ďalšími škatuľami a vraveli si:

„Budeme musieť tieto nechcené topánočky vrátiť, máme ich už plný sklad.“ vraví jedna. „Chúďatká, ktovie čo len s nimi bude.“

„Možno ich len pošlú do iného mestečka. Určite na ne čakajú niekde nôžky, ktoré ich budú rady nosiť, ukážu im ihrisko, pieskovisko, zelenú trávičku, voňavú lesnú cestičku...“ zamýšľala sa druhá. „Lenže, čo keď ich nenájdu? Dokedy budú potom zatvorené v škatuliach? Veď sú tam samé, je im smutno...“ sklonila predavačka hlavu.

„Tieto nové topánočky v škatuliach aspoň nevedia, aké to je behať po vonku a šantiť na trávičke. Od výroby stále spia. Ale predstav si, ako sa môžu cítiť tie, ktoré svoje nôžky už našli a zrazu ich tie nôžky nechcú nosiť. Topánočky sú potom hodené niekde v skrini a určite plačú, lebo vedia, že už si ich nekúpia žiadne iné nôžky.“ vysvetlila prvá predavačka svoje rozhorčenie.

Dorotke sa začali tisnúť do očiek slzičky, keď si predstavila, ako si tu v obchode boli s mamičkou kúpiť sandáliky a ako ich potom z ničoho nič odhodila. Veď oni sa určite tešili, že našli nôžky a teraz ktovie kde sú. Smutne pozrela na Medovlásku a tá sa len mlčky usmiala, malou rúčkou rozosiala hviezdičky, tie sa zvírili a vzali dievčatká preč.

Zastali na upravenom trávničku, priamo pri pohodených farebných formičkách a Dorotka ihneď spoznala túto krásnu záhradku, svoje hračky a mamičkin pestrý kvetinový záhon a to aj napriek tomu, že bola malilinká ako prst. Boli doma. S Medovláskou podišli zopár krôčkov okolo modrých kvietkov a spod rozkvitnutej pivonky začuli tiché vzlyky a ston. No Dorotke sa na tvári ihneď objavil široký úsmev.

„Moje krásne sandáliky!“ vyhŕkla okamžite. „Taká som rada, že vás vidím.“ volala nadšene. Sandáliky na seba začudovane pozreli, navzájom si utreli slzičky, napravili ochabnuté remienky a šťastne sa usmiali. Dorotka sa okamžite rozbehla smerom k nim, že si ich ihneď vystíska a obuje, no vtom zarazene zastala. Horkýže si ich môže obuť, keď je taká drobulinká, že sa celá zmestí do jedného sandáliku. Otočila sa na usmiatu Medovlásku a tá hneď vedela, čo Dorotku škrie.

„Chcelo by to nejaké čarovné slovíčko, Dorotka.“ povedala nežne.

Dievčatko nemuselo veru dlho premýšľať. Podišlo k sandálikom a rieklo:

„Drahé moje sandáliky, prepáčte mi, prosím, že som sa k vám tak škaredo správala. Že som vás odhodila a nechcela nosiť. Veľmi ma to mrzí.“

Sandálikom v momente uschli všetky slzičky, na ústočká skočil úsmev a v očkách im zahrali iskričky radosti. Vtedy si Medovláska priložila k perám roztvorenú dlaň a z celej sily vyfúkla drobné hviezdičky. Tie sa zatočili okolo dievčatka, rozvírili vzduch a Dorotka razom stála vedľa pivonky v pôvodnej veľkosti. Bosé nôžky rýchlo zasunula do pripravených sandálikov a celá rozradostnená sa rozbehla k mamičke, aby jej tie krásne šťastné topánočky predviedla v celej paráde.

To nevadí, že sa v tej rýchlosti s Medovláskou ani len nerozlúčila, pretože odvtedy sa Dorotka o všetky svoje topánočky príkladne stará. Keď sú špinavé, ihneď ich vyčistí a nikdy ich nenecháva rozhádzané, len tak v kúte pohodené. A keď jej nôžky zasa kúsok podrastú, vezme mamičku do obchodu a starostlivo si vyberie práve tie, ktoré boli pre jej nôžky vyrobené.