O hluchom kráľovstve


            Kde bolo, tam bolo, kdesi uprostred zemegule bolo jedno kráľovstvo. Nad kráľovstvom sa už celé roky vznášal veľký a tmavý búrkový mrak. Celé dni z neho jednostaj pršalo a hromy a blesky sršali na všetky strany. Keďže v tom kráľovstve nepoznali hromozvod, všetci, vrátane kráľa, nevychádzali von. Celé dni sedeli doma a hrali sa hry a napchávali sa.
Keby napchávali, ale prejedali. Samé čokolády, torty a maškrty.

            Mohla by to byť celkom zábava, ale predstavte si aký boli všetci z toho jedenia tuční. Na hrade sa vôbec nedala hrať guma, preskakovačka alebo naháňačka, pretože ani nebolo s kým. Všetci len ležali alebo sedeli. Preto sa najviac hrali karty a človeče nehnevaj sa. A to už všetkých poriadne hnevalo. Jedného dňa, keď už nikoho nebavilo ani hrať karty, prišiel do kráľovstva potulný cirkus. Musel to byť veľmi odvážny cirkus, pretože v ňom vystupovali odvážny artisti a navyše sa nebáli hromov a bleskov ktoré stále do všetkého udierali.

            Bum, Bum, ozvalo sa búchanie na bránu kráľovského hradu. "Kohože to čerti nesú v takomto počasí?", spýtal sa tučný strážnik, ktorý práve hral kocky s iným rovnako tučným strážnikom. "Tu je Cirkus Hopsajko", odvetili smelí artisti. "Cííírkúús?". Pozreli sa na seba neveriacky obaja strážnici. "Tancujeme, žonglujeme, divadlo a hudbu hráme", zakričal principál a zahral krátku melódiu na svojej píšťalke. "Tak teda vojdite", vyhlásil ten, ktorému sa akurát v kockách nedarilo a plesol po zadku somárika, ktorého životným poslaním bolo bránu vyťahovať. Keď sa somárik dotočil a brána bola dokorán otvorená, vstúpilo do hradu niekoľko vozov sprevádzaných veselými pokrikmi artistov. Hradní páni a panie sa rýchlo, ako to len šlo, sunuli k oknám aby tú novinu videli na vlastné oči. "Cirkusanti", "Zábava", "Juchú", ozývalo sa celým hradom. Hneď ako sa o tom dopočul tučný kráľ, naskutku dal cirkus do svojej veľkej sály povolať a samozrejme hostinu pripraviť, aby pri tom pozeraní nedaj bože nevyhladli. Bola to prazvláštna hostina. Všetci hradní páni a dámy na čele s kráľom ležali do kruhu vo veľkej sále a vykrmujúc svoje bruchá zvedavo hľadeli na cirkusantov. A či vám to boli šikovní cirkusanti. Skákali, hopsali, žonglovali od výmyslu sveta. Každý z nich niečo predviedol. Ak by ste si však mysleli, že diváci boli nadšení a tlieskali, veľmi by ste sa mýlili. Ak nerátame služobníctvo, všetko panstvo bolo smutné. Poniektorí dokonca utierali slzy do kapesníkov a smutne krčili kútiky úst. Najsmutnejší zo všetkých bol pán kráľ. Veľmi sa mu páčilo vystúpenie, ale nevedel sa už ani pohnúť, taký bol tučný. Preto len ležal a závidel. Aj on by chcel tancovať a spievať, ale čo keď je taký tučný, že ho 10 služobníkov po kráľovstve musí prenášať? Keď bol mladý, chodil na poľovačky, rytierske zápasy a všakovaké iné pánske huncútstva. Ale teraz? Škoda hovoriť.

            "Poďte bližšie moji milí, veľmi krásne vystúpenie ste nám predviedli", pochválil kráľ cirkusantov a odhryzol si z kačacieho stehna. Chvíľu prežúval a potom pokračoval. "Vidíte ako sme všetci dopadli, celé dni len ležíme a jeme, vedeli by ste nám z trápenia pomôcť?". Pred cirkusantov vystúpil principál. Bol zo všetkých najvyšší a svojimi šatami sa náramne podobal na vycifrované kráľovské veličenstvo. V očiach mu iskril šibalský úsmev. Podišiel bližšie ku kráľovskému veličenstvu a vystrúhal hlbokú poklonu. "Radi vám pomôžeme, ale viete nám povedať prečo je nad vašim kráľovstvom stále ten búrkový mrak?", opýtal sa principál. "To veru netušíme", zavzlykal kráľ a pustil sa do kvílivého plaču, ktorý za chvíľu nasledovalo ďalších tucet ležiacich divákov. Kde tu sa ozvalo mľaskanie ako si niektorá hradná dáma odhryzla z pečienky, ale inak vám to bol koncert na pohľadanie. "Ako si pamätáme, čím menej sme vychádzali za hradu, tým tmavšie bolo vonku a nebezpečnejšie hrad čo i len na chvíľočku opustiť".

            "Hmm", zatváril sa dôležito principál. "Počul som o niečom podobnom v jednej ďalekej krajine", začal principál. Spomenul, ako v tej ďalekej krajine z neba stále pršala malinovka a ako z nej mali ľudia stále polepené vlasy. "To muselo byť veľmi nepríjemné", pripustil kráľ. "Čo sa potom stalo?", spýtal sa s neskrývaným záujmom kráľ. V sále bolo také ticho, že bolo počuť ako všetkým od zvedavosti uši rástli. "Nuž", pokračoval principál. "Keď už mali všetci všetci tej malinovky plné zuby, privandroval do toho kráľovstva jeden pútnik, ktorého volali šťastný Imriško. To by nebolo nič zvláštne, ale šťastný Imriško stále nosil na nose ružové okuliare. A ten jediný videl, že všade po uliciach a domoch pobehujú malé potvorky a spievajú. Bola to záhada, pretože nikto nepočul žiadnu pesničku, ale ústa otvárali a krpčili ako na zábave. Tak sa stalo, že šťastný Imriško, celý polepený od malinovky navštívil hostinec u Sladkej malinovky a povedal krčmárovi čo videl. Ten zalarmoval celé mesto a spolu vyhnali neviditeľné, spievajúce čudá z mesta a konečne tak prestalo pršať. Možno sa spievajúce potvory niekde presťahovali, a ktohovie, možno pravé sem a preto u vás stále prší." ukončil rozprávanie principál. "Prineste ihneď ružové okuliare!", prikázal kráľ a unavene položil hlavu na vankúš, ktorý počas rozprávania stískal v rukách. Všetko služobníctvo, čo sa ešte vládalo pohnúť sa rozutekalo hľadať ružové okuliare. A veru dlho hľadali, pretože na hrade nikto z pánov nenosil okuliare a služobníctvo si okuliare nemohlo dovoliť kúpiť pre ich vysokú cenu. Navyše ružová farba, alebo ruže v kráľovstve bez slnka nerastú. A tak sa po márnej snahe, zase všetko ufučané a udýchané služobníctvo vrátilo pred kráľa s novinou, že oni veru žiadne okuliare na celom hrade nenašli. Kráľ len plecami pokrčil, vzdychol si a dodal. "Urobili sme dosť, poďme sa najesť." Všetky uplakané tučné tváre hradných pánov a dám sa rozjasnili ako letné slniečka a plné líčka im zažiarili šarlátovo červenou farbou. Len principál sa tváril, že stále premýšľa. Už už chcel kráľ zahryznúť do šťavnatej pečienky, keď principál zvolal. "Mám to. Viem ako vyhnať potvorky z kráľovstva!". "Ako?", neveriacky pozrel na principála kráľ. "Síce potvorky nevidíte, ale naháňať ich môžete. A ak si budete stále uši zapchávať, budú si myslieť, že ich vidíte. Bol by v tom čert, aby z kráľovstva neodišli". "Tak je", pripustil kráľ a s chuťou zahryzol do pečienky. "Rozkazujem všetkým neviditeľné potvorky naháňať a uši si zapchávať", zvolal kráľ a znova si spokojne odhryzol z pečienky.

            Sklamaní páni, ale aj služobníctvo sa dalo do pobehovania po hrade a svorne volali "Heš potvora!", "Ideš?!", alebo "Pakuj sa potvora!". Po chvíľke, už boli všetci veľmi unavení a kráľ dostatočne zvedavý a tak rozkázal odniesť nosidlá na balkón, odkiaľ mohol pozorovať oblohu a mraky. I zazdalo sa mu, že veru o čosi menej prší a tak rozkázal roztrúbiť po celom kráľovstve, že treba neviditeľné potvory naháňať a uši si celý deň zapchávať. Sám bol dokonca taký zvedavý, že si sám začal uši zapchávať a sledoval, či to niečo pomôže. Takto ubehlo pár dní a dážď sa zmenil na slabé mrholenie, oblaky poriadne preriedli a kde tu sa slnko i ukázalo. Potvorky očividne nemali rady slnečné svetlo a tak sa rýchlo vyjasnilo a prestalo pršať úplne. Všetci sa na hrade radovali, a kráľ dal príkaz, že môžu prestať naháňať príšerky a zapchávať si uši. To však už nikto nepočul a preto všetci len behali so zapchatými ušami a plašili neviditeľné príšerky. A robia tak podnes ak nepomreli.

Ak sa náhodou Vašim deťom rozprávka páčila, potešte autorku cez "Páči sa mi to" na začiatku rozprávky. Dakujeme

Ak potrebujete kontaktovať autora, píšte na admin@hrkalka.sk
© 2012-2024 www.hrkalka.sk